Šamorín

História
Vznik Šamorína je zahalený tajomstvom. Podľa Mateja Bela a ďalších významných historikov pomenovanie Šamorín pochádza od kostola, ktorý v minulosti postavili na území dnešného mesta na počesť Panny Márie. Traduje sa, že už kráľ Štefan I. udelil obyvateľom osady práva slobodných občanov, ale tento fakt nedokladá nijaká písomná pamiatka.

Prvá zmienka o Šamoríne je z roku 1238. V ďalšej listine z roku 1287 sa spomína ako osada s názvom Szentmária (Svätá Mária, neskôr Zentmária).
Roku 1328 kráľovná Alžbeta udelila Šamorínu právo brodu. Mesto bolo už v tomto období obchodným centrom Žitného ostrova. Slobodným kráľovským mestom sa stalo roku 1405 za kráľa Žigmunda a zároveň získalo rovnaké výsady, akými vtedy disponovala Bratislava.

Mestský úrad, park a pešia zóna

Názov Zentmária sa postupne vytrácal, udomácňovať sa začalo pomenovanie Samaria. Skutočný rozkvet začína od roku 1411, keď mesto získalo od kráľa Žigmunda výsadu usporadúvať na Urbana a Bartolomeja výročné trhy.
Okrem toho bol Šamorín známy aj menšími trhmi, ktoré sa konali raz za týždeň, na ktorých predávali svoj tovar súkenníci, priekupníci s hodvábom, čižmári a chovatelia domácich zvierat obyvateľom takmer z celého Žitného ostrova. Historické pramene uvádzajú dve návštevy kráľa Žigmunda v Šamoríne, a to 15. októbra 1411 a 6. marca 1425. Počas svojej druhej návštevy Žigmund oslobodil mesto od platenia daní. Mesto 9. a 10. novembra 1466 aj kráľ Matej.
Prvé šamorínske cechové spoločenstvo vytvorili roku 1555 kožušníci. Neskôr vznikli ďalšie cechy: krajčírsky, čižmársky, mlynársky, kolársky, zámočnícky, remenársky, rezbársky, tkáčsky, mydlársky, nožiarsky a cech priekupníkov s hovädzím dobytkom. Známy bol aj rybársky cech, ktorý vznikol v polovici minulého storočia. Zachovala sa jeho okrúhla medená pečať s postavou Svätého Petra. Na pečati nie je nápis ani chronostichon.

Roku 1589 Šamorín stratil výsadu kráľovského mesta a stal sa poľnohospodárskym mestom.
Roku 1683 utekajúci z bojov pod Viedňou podpálili mestskú radnicu.

V meste je niekoľko sakrálnych pamiatok, najhodnotnejšou však je kalvínsky kostol s nástennými maľbami a freskami. Pochádza z tretej štvrtiny 13.storočia. V 14.storočí k nemu pristavili južnú loď, v 15.storočí pôvodnú loď predelili a nakoniec ho v 18.storočí rozšírili o sakristiu a severné priečelie, ktoré reštaurovali roku 1984.
Bohaté dejiny mesta dokumentuje jedenásť historických pamiatok.
Aj národná osveta a vzdelávanie má v meste bohaté tradície.
Štátna škola vznikla v Šamoríne roku 1872 a svoje pôsobenie začala s dvadsiatimi žiakmi. V dvadsiatich rokoch nášho storočia vychádzali v meste dva týždenníky – Felsőcsallóköz (Horný Žitný ostrov) a Somorja és Vidéke (Šamorín a okolie). Pod vedením Antona Khína vzniklo roku 1927 Žitnoostrovné múzeum, neskôr, začiatkom tridsiatych rokov šamorínsky spevácky krúžok. Významné miesto v osvetovej činnosti medzi dvoma svetovými vojnami zaujímal aj dobrovoľný požiarny zbor i ďalšie organizácie pracujúce pod vedením rozličných strán, resp. cirkví.
Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v r.1991 malo mesto 12 051 obyvateľov. Počas prvej svetovej vojny mesto trpelo veľkou biedou. Ku koncu vojny a krátko po nej tu bol zajatecký tábor, v ktorom väznili najmä ruských a talianskych vojnových zajatcov. Šamorín sa môže pochváliť významnými osobnosťami. Žili a tvorili v ňom ornitológ Károly Kuns, ktorého hodnotná zbierka je súčasťou Maďarského národného múzea, hudobný skladateľ István Németh – Šamorínsky, maliar István Tallós - Prochászka a Teréz Dömötörová, ľavicovo orientovaná spisovateľka. Ornitológ Lajos Csiba tiež daroval svoju zbierku budapeštianskemu múzeu. Etnograf, historik a učiteľ Antal Khín je zakladateľom Žitnoostrovského múzea a je autorom viacerých štúdií o cechu rybárov a rybárstve na Žitnom ostrove.